Dnes je toto známe rockové regionálne rádio pomaly už zabudnutou kapitolou. Dnes si už nikto nespomenie, že 21. júna by oslávilo svoju pubertu - pätnástiny.
MARTIN. Najväčším očakávaním bolo, keď Rebeca začala 21. júna 1994 vysielať. Každý si naladil frekvenciu 106,9 „martinského herca" a ihneď si obľúbil Pesničky na želanie, Vykopávky, Pop bazár, no poslucháčov na celom Slovensku si získala najmä rockovým zameraním a česko-slovenskou hudbou.
Rebeca sa časom vypracovala na jedno z najpočúvanejších regionálnych rádií. Aj preto „Rebekáčov" bolel jej zánik. Martin stratil svoje rádio 16. októbra 2003, kedy sa legenda na chvíľu odmlčala. Jej koniec sa spája s pádom Devín banky, odkiaľ tiekli najväčšie peniaze na reklamu, no hovorí sa aj o rozkoloch medzi tromi spolumajiteľmi. Neskôr si Rebecu nový majiteľ presťahoval do Banskej Bystrice, kde sa definitívne umlčala 8. mája 2006.
Za Rebecu môže Andy Hryc
Najviac však stratu Rebecy prežívali jej majitelia a tvorcovia. Niektorí sa s tým doteraz nevyrovnali. Nostalgiu v hlase pri vyslovení názvu rádia nezaprie ani jej „otec" Vlastimil Bača. Veď mať vlastné rádio bolo preňho snom z detstva. O to príjemnejšie sú preto preňho spomienky.
Vlastimil Bača sa ako študent angažoval v stredoškolskom rádiu Luneta, ktoré vysielalo na vtedajšom strojárskom učilišti a aj v rádiách na vysokej škole. S partiou študentov z Lunety vyhrávali medzinárodné súťaže, a tak mu napadlo, že by mohlo toto úspešné rádio spolupracovať s niektorým celoslovenským. Oslovil Rádio Twist, ale Andy Hryc ho odmietol. Ako sa zdá, dobre urobil...
„Lákal ma k sebe, lebo na severe sa vraj rádio neuživí. Veď všetka kultúra, šport a politika je v Bratislave, a tu nie je o čom hovoriť. A to ma vyburcovalo. Chcel som mu dokázať, že sa mýli," zasmial sa Vlastimil Bača.
Niečo veľké v malom meste
Neskôr k myšlienke založiť v Martine regionálne rádio prizval Vlastimil Bača aj Dušana Antalíka a Milana Nemčeka. Spolumajitelia boli veľkými rockermi, a tak ladili i svoje rádio, ktoré Bača na jar, keď rádio vznikalo, prirovnal k mladému atraktívnemu ukecanému dievčaťu - jednoducho Rebece.
Prvýkrát z éteru sa 21. júna 1994 poslucháčom prihovorili Rado Kyselica, Paľo Kubica, Klaudia Krutilová, Ivana Labudová a legendárna moderátorka zo Slovenského rozhlasu (SRo) Asta Kufelová, ktorá učila ľudí rozprávať na mikrofón a robiť redaktorčinu. „Bolo to radostné vysielanie, písali o ňom aj v BBC, s ktorým sme neskôr spolupracovali. Bolo to niečo veľké, čo vzniklo v malom meste," zaspomínal si Vlastimil Bača.
Rebeca bola ich kolískou
Za deväť rokov dotvárali lesk rozhlasovej legendy aj známe hlasy a mená. Rádio Rebeca bola pre nich kolískou, do ktorej, ako hovoria, by sa radi vrátili.
Po skončení vysielania sa rozpŕchli a hlásia sa poslucháčom z iných éterov. Noro Dolinský je hviezdou Rádia Expres, Marián Lechan prešiel Rádiom Zet, dnes je redaktorom TV Markíza, Janka Grajciarová je v SRo v Banskej Bystrici, Ján „Johny" Peťko istý čas moderoval vo „Funku", dnes píše pre TASR, Paľo Kubica a Marek Behúň sú v Rádiu Zet, Radovan Kyselica bol istý čas krajským žilinským hovorcom polície, teraz pracuje ako pridelenec pri Zastupiteľskom úrade SR v Záhrebe, zvukár Peter Foldo Földváry skončil v Rádiu Okey, Zuzana Čižmáriková je hovorkyňou ministerstva zdravotníctva, Vašo Bevelaqua prešiel viacerými televíziami, teraz spolupracuje s „jojkárskymi" Črepinami*.
Rado Kyselica sa oženil s poslucháčkou
Do Rádia Rebeca som nastúpil hneď po skončení vysokej školy v roku 1994. Stretli sme sa tu výborná parta mladých ľudí, ktorí trávili v rádiu celé dni, aby pripravili pre poslucháčov niečo zaujímavé. Začiatky boli naozaj ťažké. Doteraz mám odloženú jednu z prvých nahrávok môjho vysielania plnú brptov. Vtedy mi veľa pomohol Paľo Kubica, ktorý bol už v tom čase „profík". Hnacím motorom nápadov bol Milan Nemček, ktorý naozaj veril v myšlienku silného regionálneho a rockového rádia. Zábavu som vždy zažíval počas spoločnej „rozhlasovej šichty" s Ivankou Labudovou. Volali nás tancujúca dvojica, pretože sme počas vysielania tancovali. Keby to tak videli poslucháči...
Počas práce v rádiu som stretol veľa zaujímavých ľudí, mal som na starosti aj reláciu o filme a divadle, takže rozhovory so Satinským, Lasicom, Štepkom či s Kolníkovou, boli naozaj nezabudnuteľné. Také boli aj diskotéky Rádia Rebeca. Pamätám sa na jednu akciu v kultúrnom dome v Turčianskej Štiavničke so skupinou Salco. Skoro sme zbúrali sálu. Ťažké boli ranné vstávania na „ranníček Rádia Rebeca".
Raz mi o štvrtej ráno volá Johny, že zadriemal vo vlaku a zobudil sa až vo Zvolene, a tak som zaňho zaskakoval... Vďaka Rádiu Rebeca som získal oveľa viac, ako skúsenosti. Počas vysielania rozhlasovej súťaže vyhrala poslucháčka Soňa cenu, ktorú si bola neskôr osobne prevziať v rádiu. A tá poslucháčka sa neskôr stala mojou manželkou. A nahrávky môjho vysielania v Rádiu Rebeca si odkladám pre svoje dcéry Emku a Eli, aby mi v budúcnosti uverili, že som „vysielal" v naozajstnom rádiu.
Foldo vysielal aj 25 hodín v kuse
Do Rádia Rebeca som vstupoval ako mladé osemnásťročné „ucho". Veľa som o rádiách nevedel, len som ich rád počúval. Rádio bolo pre mňa vždy niečo magické. Z nočného vysielania som sa postupne dostal aj k dennému, hlavne vďaka tomu, že som na ponúknutú službu nikdy nehovoril: „Nie!" A tak sa mi raz stalo, že som si spravil taký malý osobný rekord v dĺžke vysielania... Myslím, že to bolo 25 hodín. Rebeca bola pre mňa veľká škola o tom, ako rádio funguje. Po takmer troch rokoch ma Julo Viršík zavolal do rádia Okey.
Rebece však dodnes vďačím za niekoľko vecí. Z pohľadu životného smerovania mi ukázala, že práca v rádiu a všetko okolo vysielania je pre mňa to pravé. A v Rebece som spoznal aj svoju prvú skutočne veľkú lásku - Aďku, ktorá je ňou dodnes. Z toho množstva zážitkov si vždy veľmi rád spomínam na vianočné vysielanie, z ktorého bolo neskutočne cítiť vianočnú náladu. Nikdy však nezabudnem na to, ako ľudia v rádiu spolu s poslucháčmi vytvárali niečo, čo v súčasnom rádiovom svete je nepredstaviteľné - jednu veľkú „rebekáčsku" rodinu.
Andrea Kučerová je s poslucháčmi stále v kontakte
Diagnóze Rebeca-pozitív som podľahla už krátko po zrode rádia. Ako stálu poslucháčku Slovenskej hitparády ma vtedy jej moderátor Ján Haliena pozval zažiť atmosféru živého vianočného vysielania. Fascinovalo ma to až natoľko, že som si povedala: „Tu raz budem robiť." J Tomu som prispôsobila aj výber vysokej školy, trénovala som za mikrofónom internátneho rádia, aby som mohla o pár rokov neskôr zasadnúť na kreslo moderátorky.
Rebeca je dodnes v mojej životnej kronike jednou z najkrajších kapitol (aj keď jej smutný záver by som najradšej vymazala). Rádio, priam rodinné, vďaka ktorému som spoznala množstvo skvelých ľudí, kamarátov, desiatky ľudských osudov, ktoré žili s rádiom a pre rádio. V spomienkach mám aj skalných poslucháčov, ktorí sa stali - takpovediac - „rodinnými" príslušníkmi - Juraja z Popradu, Vladka z Nitry, Zuzku i Zdenku z Martina, Pepu z Ostravy, Rada z Predajnej... S mnohými som dodnes v kontakte.
Rok čo rok ma na Silvestra chytá nostalgia, keď si spomeniem, že tie najkrajšie novoročné oslavy som niekoľko rokov po sebe zažívala s vysielacím „parťákom" Richardom Lamošom - za mikrofónom. Možno to vyznie pateticky, ale Rebeca pre mňa znamenala (a stále i znamená) viac ako „iba" rádio...
Marián Lechan zaskakoval za zvukára
Rádio Rebeca bola a vždy bude mojou srdcovou záležitosťou. Miloval som ju najskôr ako poslucháč, neskôr ako spoluautor a spolumoderátor zábavnej relácie. Posledné takmer dva roky jej existencie som prežil v kresle redaktora/moderátora spravodajstva.
Dnes už môžem prezradiť, že som bol aj občasným nočným zvukárom. Kým si zvukár Tiborko Gonda išiel pospinkať do nahrávacieho štúdia, ja som zatiaľ vysielal. Púšťal som piesne, ktoré sa páčili mne. Keďže sa takéto veci diali v drvivej väčšine medzi druhou až štvrtou rannou hodinou, len málo poslucháčov mohlo oceniť môj hudobný vkus. Tiborko z času na čas - keď si chcel opäť zdriemnuť - pustil takzvaný nočný pás. Všetky relácie sa archivovali na pásku. Tibor o tretej ráno založil nahranú pásku spred piatich mesiacov, pustil ju do vysielania a išiel hajať. Nočné bloky neboli moderované, a tak by nikto neprišiel na malý "podvod".
Veď kto by si aj pamätal, čo sa vysielalo pred pol rokom? Lenže... Raz bol Tiborko asi preveľmi unavený a tak zaspal tvrdšie, ako by chcel. Páska pokračovala ďalej a tak sa do éteru dostali správy spred pol roka. To by možno nikomu neprekážalo. Ale keď zaznela januárová predpoveď počasia s mrazmi, silným ľadovým severným vetrom a snehovými prehánkami a vonku zúril koniec júna.... Spiaceho princa zobudil až na mrežu búchajúci a do rannej zmeny sa domáhajúci Palo Kubica.
Noro Dolinský by sa ešte vrátil
Na obdobie Rádia Rebeca spomínam veľmi často a veľmi rád. S bývalými kolegami sa stretávam prakticky denne, aj keď už nie osobne, ale keď počúvam iné rádiá, dokonca aj na ministerstve zdravotníctva. Rádio Rebeca bolo moje prvé profesionálne rádio, v ktorom som pracoval, možno aj preto ho vnímam úplne inak ako neskoršie Rádio B1 alebo terajšie Rádio Expres, kde som už päť rokov.
Ponuka pracovať v ňom prišla na jednej súťaži študentských radií od programového riaditeľa Milana Jakubíka, ktorému vďačím za veľa a ktorý bol spolu s Vlastom Bačom dušou a Rádia Rebeca. V Rádiu Rebeca som prešiel v podstate všetkými typmi relácií, od rannej až po nočnú show, čo bola skvelá škola života a hlavne sme to, myslím, všetci nebrali až tak vážne, samozrejme v tom dobrom slova zmysle, ako sa rádia berú dnes a inak to byť ani nemôže.
Je veľká škoda, že Rebeca už dnes neexistuje, a keby bola šanca si v takom rádiu ešte zavysielať, neváhal by som ani minútu...
