tovky, dnes bez elektriny a vody obývajú chalupári.
Hadviga bývala pritom väčšia dedina ako Brieštie. V stovke domov žilo tristopäťdesiat obyvateľov, ktorí mali vlastnú poštu, obchod, krčmu, kultúrny dom, školu i kostol. Ale tak to bolo pred vojnou. Po nej ostalo v dedine desať domov, kostol, zo školy len schody. Počas vojny z nej Hadvigčania ušli, avšak nie pred fašistami, ako ostatní, ale pred partizánmi. Hadviga bola totiž jednou z nemeckých dedín...
Nemcov k nám prizvala šľachta
Hadviga patrila na ostrov Haureland, ktorého jadro tvorila Kremnica a Nitrianske Pravno. Založili ho v 14. storočí nemeckí prisťahovalci, ktorí mali rozvíjať baníctvo a zúrodniť krajinu. Po čase začali tieto mestá prekvitať, a tak ich na svoje územie prizvali i turčianski šľachtici. Dali im zem, ktorú mali osídliť, rozviť. Na revanš im na istý čas odpustili dane. V prvej nemeckej kolonizácii vznikli Čremošné, Dolná a Horná Štubňa, Sklené, Kremnica založila Dolný a Horný Turček a na pravnianskom panstve vznikli v roku 1392 tri dediny - Jasenovo, Brieštie a Hadviga, dediny roľníkov a drevorubačov.
Hadvigu obsadili zblúdilí Moravania
V Haurelande žilo pred vojnou štyridsaťtisíc Nemcov, dnes ich je tisícpäťsto. Hadviga mala ešte dlho po vojne dvoch stálych obyvateľov - manželov Línerovcov, ktorí sa však kvôli práci presťahovali do Martina. Gustáv Líner tu ale s rodinou trávi každý rok celé leto. Zabudnutá dedina bez asfaltky, elektriny a vody sa stala rajom pre chalupárom. Sú to zväčša potomkovia pôvodných obyvateľov, no často tu vídať i autá s českými značkami. Moravanov tu vraj pritiahol niekedy v 60. rokoch Pravňan, ktorý robil v ostravských baniach. Jeho kolegovia pri prechádzkach objavili hlboko v lese opustenú dedinu. Staré domy odkúpili a začali tu popri nich vyrastať nové, moderné.
Nevedeli po slovensky
Čo sa stalo s Hadvigou, kde sa stratili ľudia i domy, po ktorých neostali ani ruiny, sa takmer nikde nedočítate. Po vojne sa nemecké obce stali trošku nepopulárne. Pre samotných rodákov je to téma pálčivá, stále majú pred sebou krivé pohľady slovenského obyvateľstva, doteraz im vojnová generácia nadáva do hitlerovcov... Avšak niektorí minulosť aj napriek tomu hodili za hlavu. Vilma Brngálová (85), rodená Tencerová, sa zžila so slovenských prostredím v Slovenskom Pravne. I keď niekedy sa pozabudne a vysloví slovo v nemčine. Či skôr v švábčine alebo hadvigčtine. Tak sa časom zmenila reč ich predkov v slovenskom prostredí, že samotní fašisti im nerozumeli. „Žili sme tam v horách v uzavretej komunite. Mali sme nemeckého učiteľa i farára, po slovensky sme sa učili len trošku, nuž sa stalo, že keď som sa po vojne nasťahovala do Pravna, nedorozumela som sa. Manžel ma však naučil po slovensky," zasmiala sa Vilma, ktorú odchod z rodnej dediny zastihol ako dvadsaťročnú.
Fašisti ich chránili pred partizánmi
Hlboko v horách sa potomkovia nemeckých kolonistov vojny báť nemuseli. Fašisti neboli ich nepriateľmi, ale ochrancami. Tŕpli skôr strachom, keď vypuklo Povstanie a v noci prví partizáni prenikli aj do Hadvigy. V tme ich cez svoj dvor zbadal prichádzať pán Kaltvoser, posvietil si na nich a rozkričal sa na celú dedinu. Vtedy ho vraj zastrelila Ruska, čím sa zrejme stal prvou obeťou vojny. Partizáni Hadvigu obsadili a prinútili mužov, aby vykopali zákopy. Potom ich vraj chceli postrieľať. Keď sa fašisti dozvedeli, že sa blížia Rusi, zutekali a v roku 1945 vzali so sebou i obyvateľov nemeckých dedín. Na tento deň spomína s trpkosťou i Vilma. „Zbalili sme si len to najnutnejšie, všetko sme nechali v Hadvige. Pustili sme sa všetci pešo cez horu, v náručí niesli môjho len deväťmesačného brata. Všetkých nás odviezli do Rakúska," zaspomínala si. Aby tu prežili, Vilma si našla prácu. Pracovala tvrdo, až sa jej na ruke vytvoril veľký mozoľ. Vtedy prišli Američania a zavelili, že všetci sa musia vrátiť do svojej vlasti. Avšak Vilme bolo treba ruku vyoperovať, preto ju Američania vzali do nemocnice a rodičov, so starým otcom a bratom ubytovali v tábore v rovnakom meste. Po Vilminej operácii tu ostali ešte pár týždňov, kým ako sa ako jediní Hadvigčania nevrátili vlakom domov samostatne.
Dom im obývali cudzí ľudia
Gustáv Líner v minulosti médiám rozprával, že jeho rodina cestovala s ostatnými na Slovensko z Moravy dlhým vlakom. Vagóny sa však za hranicami odtrhli. Tie, ktoré ostali za lokomotívou, pokračovali na Slovensko, odtrhnuté šli do Nemecka. Keď sa vrátili do Hadvigy, našli svoj dom obsadený cudzími ľuďmi. Votrelca nie a nie z domu dostať, a tak rodina dlhší čas žila vo vlastnom humne.
Tencerovcom ako všetkým Hadvigčanom dom vyrabovali. „Treli sme biedu, nemali čo jesť. Pili sme čas zo šípok, chlieb sme si upiekli z jačmeňa, ktorý sme ukradli od susedov. Nehanbím sa za to. Chceli sme len prežiť a oni sa predsa nevrátili," potriasla prešedivenou hlavou Vilma Brngálová.
Z ich domov si ľudia postavili nové
Nemeckých obyvateľov odviezli do tábora v Novákoch, väčšina odtiaľ odišla do Nemecka. V Brieští ostalo pôvodného obyvateľstva veľa, Hadvige len pár rodín. Opustené domy začali zo dňa na deň miznúť. Dedina, ktorá sa tiahla aj povyše kostola, odrazu končí pri ňom, domy stojace tesne vedľa seba sa poriadne preriedili. „Ľudia ich rozoberali. Drevom si prikurovali, z tehlových si stavali nové domy. V Slovenskom Pravne je takých veľmi veľa," vysvetlila záhadu, kam sa podeli bez stopy domy Hadvigčanov. Predvojnovú Hadvigu nosí stále pred očami. „Celkom dolu bývali Štenclovci, potom Mendlovci, Línerovci, Gíretovci, Tencerovci, Pálešovci, Kalvosterovci, Retlichovci, Lógovci a tam dedina končila," vymenovala. (Mená uvádzame foneticky, nepoznáme ich správny tvar. Niektoré rodiny prešli k fonetickému tvaru mena, iné ostali pri pôvodnom, pozn. red.) Fotky, žiaľ nemá a zrejme sa ani žiadne nezachovali. „Ukradli ich a tie fotky, ktoré nám ostali, sme radšej spálili. Báli sme sa, po vojne nás stále chodili kontrolovať. Videli v nás nebezpečenstvo, veď sme boli Hitlerovci."
Kostol a krčma ostali
Vilmin rodný dom, ktorý otec postavil v roku 1942, ostal stáť povyše kostola. Rovnako ako na začiatku dediny pošta a krčma, na rázcestí malý hranatý obchod, dom Línerovcov, studňa, zvonica a kostol. Mimochodom, ten vyrástol na hornom konci dediny len krátko pred vojnou. Keď Hadvigčanov omrzelo chodiť na omše do Pravna, murári z Nitrianskeho Pravna im postavili vlastný kostol a párkrát im cez horu poslali i svojho nemecky hovoriaceho farára. Neskôr do Hadvigy chodil staručký farár zo Slovenského Pravna, ktorý ovládal nemčinu. Ani nie desaťročný chrám bol po vojne poškodený, oltár, sochy, obrazy i lavice zmizli. Údajne nimi zariadili kostol v Jasenove. Kostol po vojne opravili z peňazí zahraničných rodákov.
Vychovala vlastného brata
Vilmini rodičia žili v Hadvige ešte dlho, až kým nepotrebovali mať nablízku lekára. Nasťahovali sa do Pravna, kde Vilma dva roky po svadbe odišla s manželom, ktorého spoznala pri práci. Varila pre nemeckých zajatcov, ktorí za trest museli opraviť zničené mosty. Jej manžel na nich dohliadal. Od začiatku s ňou žil aj mladší brat Werner, len o dva roky starší od svojho synovca. Vilma ho vychovala ako syna, financovala jeho štúdiá, pretože otcovi dôchodok nepriznali... Werner doteraz žije v Slovenskom Pravne, Vilma po manželovej i nedávnej synovej smrti obýva veľký dom s vnukom a jeho rodinou.
Možno vznikne nová Hadviga
Do rodiska chodí Vilma svojim blízkym na hrob zapáliť sviečku, niekedy tam zájde s Hadvigčanmi, ktorí emigrovali do Nemecka. „Prišla sem pozrieť moja sesternica, ktorá bola vtedy ešte malé dievčatko. Ale veru, nič si nepamätala. V deväťdesiatych rokoch prišiel z Nemecka plný autobus. Pristavili ho pred náš dom, čo v dedine nenarobilo veľa dobrého. Ľudia mali hlúpe poznámky," pokrčila plecami. Kedysi sa vraj aj bála hovoriť po nemecky, teraz sa teší, že si opäť môže „zašprechovať". Jej pravnuk sa chce totiž učiť jazyk germánov. A možno bude chodiť do svojej rodnej častejšie. Vrátili im tamojšie pozemky a vnuk tam plánuje postaviť chatu. „Domov tam stále pribúda. Kto vie, možno vznikne nová Hadviga," zaiskrí jej v očiach.
Jednou z mála budov, ktoré v Hadvige ostali, je aj kostol. Vedľa neho bola škola, z ktorej ostali len schody.
Po vojne ľudia domy v Hadvige rozobrali a zokradli. Z kostola vzali zariadenie, vraj ho vzali do Jasenova.
Medveďovci chodia do Hadvigy na chalupu po predkoch z Bratislavy každý víkend. Kedysi tu vídali i českého herca Pavla Landovského, známeho z filmu Černí baroni.
V tomto dome na rázcestí bol obchod so základnými potravinami. Dnes do dediny vedie len lesná cesta, v Hadvige nie je elektrina, ani voda.
Domy s nemeckými architektonickými prvkami doteraz obývajú chalupári. Vedľa nich vyrastajú nové, moderné domčeky.
Dedinu otvára bývalá pošta, naproti nej je bývalá krčma.
Vilma Brngálová prežila v Hadvige mladosť, po vojne ju nazývali hitlerovkou, žije v Slovenskom Pravne a stále si pletie slovenské slovíčka s nemeckými.
