tní nemeckí bojovníci. V Turci som to ale videl inak.
Tieto vyhlásenia odznievajú na ich pravidelných stretnutiach, bohato sponzorovaných rôznymi podnikateľmi, možno tiež bývalými esesákmi, pre ktorých dať ešte nedávno pár tisíc mariek alebo eur na cestovanie, ubytovanie a najmä pohostenie pre svojich bývalých Kriegskammaraden je maličkosťou. Bavorské pivo je silné a potom odznievajú i silácke reči.
O vojne už písal
Nuž dovoľte rozpovedať pár príhod o tých „čestných SS bojovníkoch" z ich účinkovania na Slovensku v rokoch 1944-1945, najmä v Turci. V Živote Turca som už v minulosti spomínal, ako esesáci vraždili zajatých alebo ranených povstalcov v Lipovci, ako povraždili zajatých vojakov I. čs. armády v Jedľovinách, ako poprepichovali bodákmi ranených na sústredisku, lebo ich sanitári už nestačili odsunúť. Písal som o tom, ako zmasakrovali zajatých Sklabinčanov a ďalších účastníkov odboja poudávaných ľudákmi alebo len podozrivých zo sympatií k protifašistickému odboju. (Bukoviny 3. 10. 1944. Z minulosti a prítomnosti Turca (2) Turčianske múzeum A. Kmeťa. Zborník k 30. výročiu SNP 1974, str. 52-56.)
Všetko sa začalo listom
Teraz chcem povedať pár slov o postrehoch z okolia Sklabine, Sklabinského Podzámku, Horného Jasena aj iných dedín. Na Miestny národný výbor do Sklabine 30. 7. 1949 prišiel z Berlína z Francúzskeho okupačného sektora list, v ktorom sa písalo, že na sklabinskom cintoríne je pochovaný Heinz Witte, ktorý vraj padol v Sklabini 1. 10. 1944. Preto tam treba riadne označiť jeho hrob. Neskôr prišiel ďalší list, v ktorom sa písalo: „Dodatkom k listu zo dňa 30. júla vás žiadame, aby sa namiesto Heinza Witteho uviedlo: Alfonz Wagner, nar. 6. 10. 1907 v Mníchove. Ako sa teraz ukázalo, poznávacie číslo bolo vydané dvakrát."
Rozkaz sa musí splniť
Tak! Befehl ist Befehl a musí sa splniť! Ale v tomto prípade to nebolo možné. Zo Sklabine zajali „statoční esesácki bojovníci" 30. 9. 1944 značný počet občanov, väčšinou roľníkov, z ktorých mnohí vo svojich rukách zbraň nikdy nemali. Zajali ich ako banditov a vyše dvadsať z nich profesionálni vrahovia SS a zabijáci zo Sicherheitsdienstu (Stutzpunkt SD Schilein pod vedením Hauptsharführera Hansa Harmsa a Hebptscharführera Raedlera z Ausenstelle in Martin) sadistickým spôsobom zavraždili za súmraku 3. 10. 1944 na Bukovinách pri Martine s desiatkami ďalších. Ďalších odvliekli do koncentračných a zajateckých táborov v Nemecku na nútené práce. Takže v Sklabini nebolo chuti zaoberať sa nejakým padlým „statočným esesákom" Wittem či Wagnerom. Nech to zaveje čas, nech horkosť prebolí tých, ktorí vďačia takým a podobným „čestným bojovníkom" za svojich povraždených bratov, mužov a otcov.
Na vraždenie boli pripravení
Ale Alfonz Wagner skutočne padol. Lenže nie v Sklabini, ale v doline nad Sklabinským Podzámkom, nie 1. 10. 1944, ale 29. 9. 1944 a pochovaný nebol v Sklabini, ale pri kostole Svätej Heleny neďaleko Dražkoviec, nie však 1. 10. ale 30. 9. 1944. Takého omyly zapríčinili pologramotní scharführeri (vodcovia družstiev, skupín). V civile to boli paholci z junkerských veľkostatkov Pruska alebo holzknechti (drevorubači) z Bavorska, ktorým v SS oddieloch bola cieľavedome daná možnosť zabíjať ľudí. Robili to radi, lebo doma boli neľudsky hnaní do práce svojimi veľkostatkárskymi dozorcami. Teraz, ako „čestní bojovníci SS" mali možnosť ukázať svoju moc a aj ju ukazovali. Hneď potom, čo partizánska hliadka v doline nad Sklabinským Podzámkom rozprášila esesácku hliadku 29. 9. 1944 a pár esesákov zostalo ležať (ostatní zutekali, čo im nohy stačili), nariadil partizánsky veliteľ pre občanov Sklabinského Podzámku bleskovú, totálnu evakuáciu - útek do hôr ako v 13. storočí pred Tatármi. Inak im hrozilo podľa esesáckych smerníc o likvidovaní banditov zajatie, resp. vyvraždenie celej obce, ako sa to udialo na mnohých miestach Slovenska.
Dedinu začali rabovať
„Čestní bojovníci" na nasledujúci deň (30. 9. 1944 včasráno) obsadili okolie Sklabine a Sklabinského Podzámku. Na okolí Skl. Podzámku spustili pekelnú paľbu z guľometov, mínometov a z horských kanónov. Po jej ukončení, pravda ďalej prečesávajúc dlhými dávkami z guľometov a samopalov každý kríček, vstúpili pod ochranu samohybného dela (Ferdinand) do obce. Zaistili, že „banditi" ušli. Dedinu teda začali rabovať. (Pamätáte sa zo školy na básničky Rabovali Turci... alebo Turčín Poničan?) Strieľali prasatá, ktoré už Podzámčania nestačili odohnať. Zabité hádzali na korby áut, spoločne so zväzkami husí a hydiny. Predsa kdesi našli občiansku Annu Bukovú, ktorá ešte chcela čosi zachrániť zo svojho majetočku. Dostala dávku zo samopalu a hodili ju do potoka. Náhodou prežila. V studenej vode sa jej rany zatvorili a po odchode „čestných bojovníkov SS" sa z potoka nejako dostala.
Niesol si svoj kríž
Dedinu vypálili do tla. Pri tejto príležitosti zavraždili pár metrov od dnešného televízneho vykrývača nad Sklabinským Podzámkom lesného inžiniera Jána Hrušku z Dražkoviec. Musel im niesť - len v pyžame - debnu nábojov, ktorá asi nebola ľahšia ako kríž. Bola to debna Heeresmition s 1500 nábojmi kalibru 7,92, ktorá vážila 44 kg. Prečo ju niesol? Vedel perfektne po nemecky, lebo lesné inžinierstvo študoval v Nemecku. Jeho rečí sa nepáčili tamojšiemu Scharführerovi a tak ho zobral na trestnú výpravu a tam ho zavraždil Neskôr zabili aj občana Láclavíka, ktorý nad dedinou pásol kozy. Podobne zavraždili aj hluchonemého Paľa Bízika zo Záboria pri kostole sv. Heleny, Jána Brnu z Dražkoviec a ďalších.
Brali najmä husi a kurence
Po návrate esesákov pokračovalo rabovanie v Sklabini. „Čestní bojovníci SS" brali najmä husi, kurence. Takto oslovil jeden moju starú mať: _Du, alte Hexe! Gibt du Hurner! Aber macht schon! Schnell! Los. Los! ) Ty stará striga! Dávaj kurence! Hýbaj sa! Rýchlo! Poďme, poďme! Ten arogatný, švábsky chrapúň nekričal, ale reval. Z korieb áut i po bočniciach stekala krv. Po domoch sa rozbehli esesáci a hľadali „zbrane". Ak v skriniach našli niečo cenné, ukradli to. Správali sa ako „maródezi" za tridsaťročnej vojny. Napriek tomu, že esesáci obkolesili Sklabiňu takmer nepriedyšne, podarilo sa asi šesťdesiatke občanov prekĺznuť pomedzi esesácke guľometné postavenia, niekde len pár metrov poza chrbty esesákov. V tomto počte uvádzam len takých (od 15 do 60 rokov), ktorých by „čestní SS bojovníci" boli radi chytili. Za zajatých alebo pobitých „banditov" dostávali totiž vyznamenania, odmeny v peniazoch, liehovinách, cigaretách alebo i dovolenku. Okrem toho, v tom čase 10 Sklabinčanov boli príslušníkmi I. čs. armády na Slovensku a čs. partizánskych brigád na rôznych miestach Slovenska. Ďalších 9 bolo v armáde tzv. slovenského štátu. Postupne dezertovali a pridávali sa k odboju (okrem jedného, ktorý bol zajatý Červenou armádou v Rumunsku a domov sa vrátil až po r. 1948). Tieto informácie uvádzam preto, lebo aj v našej tlači sa objavili bludy, že zo Sklabine okrem jedného boli zajatí všetci občania - muži.
Z mladších chceli mať informátorov
Zo zajatých Sklabinčanov Nemci z Martina prepustili starších ako 60 - 70-ročných. Dvoch - troch prepustili aj pod 50 rokov, aby mali, alebo chceli mať informátorov.
Na záborskom salaši v ten deň zastrelili baču Jankoviča a valacha Balaža zajali. Neskôr zavraždili ošetrovateľky ČSČK z Martina - Záborskú (prepichnutú dreveným kolíkom cez rodidlá) a tiež Bokrovú a v Ružomberku Ľ. Kuchárikovú z Belej. O vraždách zajatých povstalcov v Necplaoch a Blatnici, ale i občanov týchto obcí sa všeobecne vie. V Blatnici zajatých povstalcov vlastnoručne esesáci strieľali.
Fašistom pomáhali aj „naši"
Na týchto výčinoch majú svoj podiel aj hlinkovskí gardisti, ľudáci z HSĽS (Hlinkovej slovenskej ľudovej strany) i HM (Hlinkova mládež). Tí, len čo Nemci obsadili Martin SS a SD jednotkami (SD sa etablovalo v bývalom jančiarikovskom dome pri stanici. Vtedy tam bolo i okresné veliteľstvo Hlinkovej gardy) boli ako u svojich bratov. Nielen Koľa Horáček, Silnický, Sušienka, ale aj pár desiatok ďalších. To boli oni, čo Nemcov presviedčali, že v Sklabini sú všetci partizáni. Pomocou SD a velenia SS získali zbrane, odobraté padlým a pobitým „banditom" pri Vrútkach, Priekope, Sučanoch a inde. To oni zorganizovali útok proti „banditom" v Hornom Jasene. Z kopcov nad Horným Jasenom spoločne s esesákmi rozstrieľali strechu na kostole, zapálili niekoľko humien a keď tamojší občania ťahali striekačku, aby požiare hasili, strieľali aj na nich a ťažko zranili Juraja Jesenského - Juriké. V časopise Gardista bol potom článok ako Hlinkovi gardisti, Hlinkova mládež spoločne s nemeckými kamarátmi SS vyhnali odtiaľ partizánov, ktorí tam už niekoľko dní neboli.
A ktože chodieval na zaistenia proti partizánom, napr. do Sklabine, ak nie gardisti háemisti z Martina?
Na pohrebe misie rečnil Mečiar
A kto iný, spoločne s SD a SS, zorganizovali v decembri 12. 12. 1944 slávnostný „veľkopohreb" exhumovaných príslušníkov tzv. misie generála Otta v Sklabini? (Ktorí mimochodom po ozbrojenom odpore na výzvu „vzdať sa" boli zneškodnení v Martine v kasárňach a v Skabini boli len pochovaní.) Pri ich exhumácii priviedli esesáci aj dvoch zajatých slovenských vojakov (dôstojník a vojak) a obidvoch tam zavraždili. Ležia na Sklabinskom cintoríne. Slávnostným rečníkom pri pohrebe „misie" na Národnom cintoríne v Martine bol puncovaný nacista dr. Stanislav Mečiar z Matice slovenskej po boku s niektorými kolegami. Zvolával trest boží, oheň a síru na tých, ktorí zahubili týchto nositeľov európskej kultúry. Prisahal vernosť Nemeckej ríši a sľuboval si „podiel na meči" (jeho slová!) až do víťazného konca nad žido a čechoboľševikmi z východu a plutokratmi a barbarmi zo západu.
Veru „čestným bojovníkom SS a SD, gestapa" bol S. Mečiar naozaj verný až do času, keď on a ďalší jemu podobní zobrali v marci r. 1945 do zajačích. Na cestu k „barbarským plutokratom" si do debien zabalili aj viaceré cenné archiválie z Matice slovenskej.
„Čestní bojovníci z SS, SD", ale aj ich verní z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy majú však medzi ľudom Turca jedno naveky trvalé ohodnotenie: Vrahovia, podpaľači, zlodeji, zločinci.
Nikde ani zmienka o vypaľovaní
Prečítal som niekoľko nemeckých materiálov o protifašistickom povstaní r. 1944 na Slovensku, ale ani v jednom som nenašiel zmienku o masových vraždách vojakov, partizánov i civilistov a vypaľovaní dedín. Majú to „tí čestní bojovníci" zlú pamäť a asi si myslia, že takou amnéziou trpíme i my.
Autor: Ondrej Kučera
