Režisér Ľuboslav Majera (r. 1951) pracuje s profesionálnymi aj ochotníckymi divadelníkmi po celej Európe. Na svojom „pracovnom konte“ má množstvo ocenení, ale predovšetkým divácky úspešné inscenácie. Ako vysokoškolský profesor pripravuje budúcich hercov na akadémiách umení v Banskej Bystrici a v Novom Sade. Jeseň trávil v Martine. S umeleckým súborom SKD pripravoval inscenáciu hry Vladimíra Hurbana Vladimírova Záveje. Premiéru mala v piatok 30. novembra.
Aká bola vaša prvá reakcia, keď ste sa dozvedeli, že budete v Martine režírovať Záveje od VHV?
- Potešil som sa, lebo v samotnom Slovenskom komornom divadle som ešte nerežíroval. Teším sa aj z toho dôvodu, že cez autora hry – Vladimíra Hurbana Vladimírova, teda VHV, môžem povedať niektoré veci, ktoré pociťujem ako problém a ktoré sa javili ako problém už pri samotnom VHV - napríklad vzťah matičnej krajiny voči slovenskej enkláve, žijúcej mimo domovského územia.
Robili ste už ako režisér niektorú z hier VHV?
- To je hádam ten najkrajší moment, ktorý mi tak dobre padol. Ja som s VHV a jeho Zemou diplomoval v Prešove v sezóne 1974/75. Terajší návrat k je akoby nejakým metaforickým uzatváraním pomyselného kruhu.
Ste režisér, ktorého s autorom hry spája rodisko, domov – dolnozemská Vojvodina. Máte s ním ešte aj iné spoločné znaky?
- Určite áno, napríklad svoju manželku som spoznal na predstavení hry Záveje. Vtedy sme sa prvý raz stretli a o štyri mesiace sme boli zosobášení. Teda VHV ma sprevádza prácou aj osobným životom. Okrem toho mám s VHV aj ďalšie prepojenia. Je to v prvom rade príslušnosť k jednej enkláve, ktorá sa samostatne „obdržala“, prežila v okrúžení všetkých možných národov a národností, ktoré žili na Dolnej zemi. Na jednej strane vnímam, tak ako si ťažkal aj sám VHV, že je to zmenšený priestor na fungovanie v rámci umenia. No na strane druhej vzniká jeden autochtónny emocionálny pocit - hrdosť, že patríš do enklávy, ktorá je životaschopná a napriek všetkému dokáže fungovať...
Zmenili sa, podľa vás, dolnozemskí Slováci od čias VHV?
- Každá spoločnosť prežíva isté zmeny, a tak sa mení aj menšinová súčasť toho národa. Ale na druhej si nemyslím, že by sa tie základné znaky mentality zmenili...
Ktoré to sú?
- Hrdosť a pýcha, dôstojnosť, pokora... A mimoriadna primknutosť k zemi ako k niečomu fundamentálnemu. Veď bez zeme by sme boli stratení, zem je vecou prežitia, biologického prežitia.
Keď ste začínali skúšať hru, hovorili ste hercom aj o tom, ako „záveje“, ochladenie vzťahov bolo cítiť aj medzi dolnozemskými Slovákmi a „matičnými“ roduvernými... Poznáte to aj na vlastnej koži?
- Samozrejme. Napríklad ak sa na Slovensku o mne hovorí, nikto nezdôrazní profesiu, to, že som režisér, ale vždy sa vypichne, že som dolnozemský Slovák. Použije sa to možno ako ukazovateľ istej inakosti. Je to epiteton, ktoré človeka hneď zaradí – buď menejcenné, alebo exkluzívne, neviem. Na Slovensku o mne hovoria, že som „Jugoš“, ale v Srbsku, paradoxne, že som Slovák. Kým sa človek zmieri s týmto dvojitým chápaním seba ako indivídua, má problém. Veď každý človek chce niekam patriť. Inakosť ľuďom zavadzia, a to rodí potom aj tú hrdosť, pýchu a asi aj animozitu voči tým, ktorí ich takto zaraďujú. Ja som našťastie pochopil, že to môžem v svojej robote dobre použiť.
VHV napísal Záveje na začiatku minulého storočia. Čím môže táto klasika zaujať dnešného diváka?
- Už tým, ako je napísaná a nazvaná, už v samom názve je metaforická. Sú to aj záveje fyzické, ale aj záveje medzi ľuďmi. Necitlivosť, neschopnosť pochopiť toho druhého. Nepočuť, čo je povedané, nevidieť, čo je evidentné. To sú univerzálne veci a fungujú ešte viac v našich časoch ako v časoch vzniku tejto hry na Dolnej zemi. Hra je výsostne aktuálna, hovorí o niečom, čo poznáme – absencia snahy pochopiť toho druhého.
Vy ste túto hru oproti pôvodnému textu trochu „upravili“, sú tam výstupy, ktoré približujú samotného autora – VHV, vnuka Jozefa Miloslava Hurbana. Prečo?
- Chápal som to ako svoju povinnosť splatiť dlh voči VHV. Chcel som ukázať, ako sa Vladimír Hurban Vladimírov ako výhonok štúrovskej a hurbanovskej rodiny cítil na Dolnej zemi - predovšetkým ako človek. Ako on, farár, osvetový a kultúrny pracovník, spisovateľ, zápasil vo svojom vnútri, čo ho trápilo. Chcel som ukázať veci, ktoré ho nútili padať, znovu sa dvíhať, oprášiť sa a ísť ďalej. Aj to je dôkaz individuálnej sily tohto človeka, ktorý sa snažil o určitú zmenu, pokrok. To bol môj hlavný motív, prečo som do úvodu predstavenia implantoval isté segmenty z jeho života, korešpondencie a písaných materiálov o ňom.
Čo ste oproti pôvodnej predlohe v hre ešte menili?
- Sú tu dramaturgické úpravy v zmysle zosúčasnenia. Chceli sme to prispôsobiť dnešnému divákovi a spraviť mu to stráviteľnejším. No základný posun je v tom, že my poznáme VHV Záveje v skrátenej verzii – bez medzihier. Ja som tie medzihry vrátil, myslím, že to môže pomôže celistvosti.
Nemusia sa súčasní diváci obávať, že neporozumejú archaickému textu?
- Určite nie, robili sme aj jazykovú úpravu. Objaví sa tam síce zopár archaických výrazov, ale je ich málo a z kontextu sa to dá prečítať. Myslím, že aj to je naša úloha - aby sme to, čo je v jazyku krásne, zachovali a vychutnávali si krásu jazyka, ktorá je evidentná.
Zdá sa, že ani vtedajšia dobová divadelná kritika VHV moc neuznávala, prečo?
- Aj to je téma, ktorú na začiatku otváram. Paradox je v tom, že v čase, keď on písal, slovenská dramatická spisba trpela odmlkou. Bez ohľadu na to ticho v dramatickej spisbe a bez ohľadu na to, že písal hry, ktoré boli tematicky viazané na sedliacky život, dedinské drámy, zazlievali mu, že nepozná dokonale dramaturgiu a zákony dramatickej spisby, že nepozná modernu... Čo je zaujímavé, lebo on v dobách, kedy nebolo až také jednoduché cestovať, chodil do Viedne či Budapešti na premiéry, nasával všetko to, čo bolo v trende, čítal, videl, cestoval k žriedlu informácií. Okrem toho jeho pokusy o expresionistickú drámu sú evidentné, písal aj symbolické drámy... Jednoducho – zazlievali mu niečo, čo robil... Myslím, že u neho je najpodstatnejšia iná vec – veľmi dobre cítil dramatickosť, vedel vycítiť, v čom je dráma tých ľudí. Preciťoval problémy drobných ľudí a mimoriadne citlivo reagoval. Tá jeho empatia, ktorú prejavoval, je najvzácnejšia.
Úprimne – máte pocit, že meno VHV, teda autora s azda najrýdzejším národným rodokmeňom (po otcovi väzby na Jozefa Miloslava Hurbana a Aničku Jurkovičovú, po mame na vetvu Štúrovcov) bežný návštevník divadla pozná?
- Nie, nepoznáme ho. To poznanie je akoby vygumované. Považujem to tak trochu za prirodzené, lebo naozaj platí, že je bližšia košeľa ako kabát. Viac poznáme Barmu či Japonsko ako to, čo je 400 km od nás a patrí k našim koreňom. Toto akoby bolo niečo, na čo by sme chceli zabudnúť – akoby sme si chceli povedať, že my sme neboli sedliaci, bezzemkári, neboli sme sluhovia, paholci... Akoby sme sa hanbili za to, z čoho sme vyšli. Tvárime sa, že tie onuce, slama a kone nepatria k našej minulosti. Je v tom trochu infantilnej národnej nezrelosti.
Aké sú vaše očakávania od prijatia tejto hry?
- Som presvedčený, že Záveje budú mať svoje publikum. Táto civilizácia leží na rozprávke, príbehu. Ak je príbeh emotívny, ponúka rôzne modely správania a ak ich vieme prečítať a spraviť paralely s našim životom, bude to mať pozitívnu odozvu u diváka. Som presvedčený, že to bude mať publikum a želám si, aby táto hra mala dlhý život.
Autor: M.Kovačiková
