MARTIN. Keď sme v januári tohto roku zmenili názov súboru z DFS Turiec pri Juniorklube na DFS Kalužiar ani sme netušili, koľko folklórnych zážitkov nás pod novým názvom čaká hneď v prvom roku s novým menom. Už koncom mája sme sa zúčastnili detského folklórneho festivalu v Trenčianskej Turnej, potom sme už našich kamarátov z DFS Štvorlístok hostili u nás doma na Turčianskych slávnostiach folklóru, no a koncom júna sme sa zúčastnili medzinárodného detského folklórneho festivalu v Bratislave.
To najnáročnejšie nás však iba čakalo. Keď sme v januári dostali pozvanie od organizátorov medzinárodného festivalu v poľskom Lubline, bolo jasné, že sa treba lepšie pripraviť. A tak sme začali naplno cvičiť a pripravovať program podľa požiadaviek organizátorov.
„Międzynarodowe spotkania folklorystyczne Lublin“ je festival pod záštitou CIOFF, čo je medzinárodná rada organizácií folklórnych festivalov, ktorý sa koná každoročne, pričom každý druhý rok hostí detské folklórne súbory z celého sveta. Na našu veľkú radosť si spomedzi mnohých záujemcov v tomto roku vybrali práve náš Detský folklórny súbor Kalužiar z Martina.
Do autobusu sme nastúpili v sobotu ráno 13. júla. Prvý deň festivalu nás sklamalo počasie, a tak po nácviku úvodného ceremoniálu sa očakávaný sprievod pre neustupujúci dážď nekonal. Večer sa už ale návštevníkom predstavilo všetkých desať súborov z Albánska, Arménska, Bieloruska, Čiernej hory, Gruzínska, Litvy, Slovenska, Ukrainy, domáceho Poľska a najvzdialenejsíš účastník z Číny. Keďže organizátori nechceli pripraviť divákov o prekvapenie, nemohli sme sa ísť na ostatné súbory pozerať, no spoza opony sme si nenechali ujsť nič, čo bolo možné uzrieť aspoň kútikom oka. Čakanie na náš výstup sme si krátili prvými nesmelými rozhovormi s novými priateľmi a niektorí z nás sa aj čo to podučili, napríklad zahrať gruzínske melódie na harmonike.
V pondelok doobeda nás prijala zástupkyňa prezidenta mesta Lublin, ktorej sme odovzdali malé darčeky za náš súbor, ale aj drobnosti z nášho mesta. Potom sme sa išli pozrieť na staré mesto. Podvečer sme spríjemnili divákom spoločným vystúpením s Čínou, Gruzínskom a domácimi Poliakmi. Toto zloženie krajín nebolo vôbec náhodné, rozdiely v kultúre boli očividné. My sme sa predviedli tancami z nášho regiónu Turiec, ale aj z ostatných oblastí, aby diváci mohli porovnať aj odlišnosti našich tradícií.
V utorok sme sa doobeda naučili tance z lublinského regiónu, čo slúžilo aj ako príprava na záverečný galakoncert a potom sme sa vydali do detskej nemocnice, kde sme chorým detičkám ukázali niekoľko našich tancov a naučili ich tancovať turčiansku mazurku. Večer sa v starom meste konal koncert kapiel, Slovensko reprezentovala ľudová hudba Fatranček. Druhou kapelou bola hudba z Ukrajiny. Veľmi sa nám páčilo, keď Ukrajinci s nami spievali naše piesne ako Horila sosna a aj my sme si s nimi zaspievali Oj Ivane, Ivane. Naše národy majú k sebe naozaj blízko a dokázali sme to aj na tomto koncerte.
V stredu sme sa vydali spoznávať krásy historického kráľovského mesta Kazimiersz. Po obede sme vystúpili pre obyvateľov a návštevníkov kúpeľného mesta Naleczow. Opäť nám spoločnosť robili súbory z Gruzínska a Číny. Hoci nás čakal posledný náročný deň, večer sme si spríjemnili pri ubytovni s našimi novými priateľmi z Arménska a Gruzínska, s ktorými sme sa navzájom učili tancovať. Naša zábava neostala bez následkov, naša tanečníčka si podvrtla členok, a tak ráno opäť navštívila detskú nemocnicu, tentoraz ako pacientka.
Náš tanec pre záverečný štvrtkový galakoncert si vyberali organizátori, a tak, aby sme nemuseli zmeniť pre spomínaný úraz ich plány, tancovala na galaprograme naša vedúca. Záverečný galaprogram sme síce opäť nemohli sledovať, no potlesk zo sály hovoril za všetko. Úplný záver programu festivalu patril spoločnému záverečnému tancu, ktorý sme sa všetci postupne v priebehu týždňa učili. A aby to bolo pre diváka opäť niečo nové a zaujímavé, organizátori pomiešali účastníkov, a tak jeden z nás tancoval s Arménčankou, iný s Poliakom či Albáncom. Večer sa konala pre deti diskotéka, kde sme sa ešte viac skamarátili a dospelí si spoločne prebrali klady a zápory festivalu na stretnutí vedúcich.
Cesta domov nám ubiehala oveľa rýchlejšie, keďže naša únava nás donútila zavrieť oči a nevnímať cestu, no hlavami sa nám hmýrili všetky tie krásne zážitky, ktoré budeme ešte dlho spoločne preberať.
Autor: Martina Harajdičová
