ou. Dnes na nej žne úspech. Ako napríklad nedávno v Martine, kde vystúpila so skupinou Neřež.
Koncertná šnúra na Slovensku a v Čechách so skupinou Neřež nie je náhoda. Ako vznikla táto spolupráca?
- Prvýkrát sme sa stretli pred dvoma rokmi na folkovom festivale. Organizátor sa ma spýtal, či by som si s nimi nechcela zahrať. Ponukou som bola nadšená, lebo som vyrastala ešte na pôvodnej kapele Nerez, na pesničkách, ktoré robili so Zuzanou Navarovou. Zahrali sme si spolu, zistili sme, že je nám veľmi príjemne a rozumieme si aj mimo pódia. Túto jeseň to bolo už tretie väčšie spoločné turné.
Je o vás známe, že spolupracovníkov si starostlivo vyberáte. Odmietli ste už nejakú ponuku?
- Áno, už sa to zopárkrát stalo. Dôvodom je, že sa väčšinou nedokážem stotožniť s hudbou, ktorú tí ľudia robia. Stala som sa viac zásadovou. V minulosti som urobila veci, za ktorými si už neviem stáť a odvtedy sa nesnažím o kompromisy. Nekývam hneď na všetko, čo sa mi núka.
A na čo zvyknete kývnuť?
- Idem do takých projektov, ktoré sú mi blízke a verím im. Podľa mňa je to prirodzené. Každý si vyberá to, čo ho baví a za čo sa dokáže postaviť. Možno je to z mojej strany prieberčivosť, možno v niektorých prípadoch až drzosť. Už sa mi stalo, že som odmietla niektoré autorské spolupráce, ktoré by možno niekto iný neodmietol. Ale mala som pocit, že by to nebolo pre mňa. A na ten ja dám.
V čase, keď ste vystupovali v Martine, boli ste na konci koncertnej šnúry. Čo máte naplánované na koniec roka?
- Rada by som odpovedala, že sa budem venovať rodine. Narodil sa nám synček pred deviatimi mesiacmi, Adamko je teraz absolútnou prioritou. Stíham však aj pracovať. A to dosť intenzívne. Máme výborné babky, ktoré sa dokážu postarať. Prijala som hosťovanie v Divadle Jonáša Záborského v muzikáli Sherlock Holmes. Takže z divadla som v októbri odbiehala k malému a späť. November bol trochu voľnejší, ale v decembri si nevydýchnem.
A sme pri tom. Ako sa vám darí skĺbiť úlohu matky a speváčky?
- Darí sa to vďaka našim skvelým rodičom, ktorí nám s tým veľmi pomáhajú. Keby Adamko nebol so starými rodičmi, tak by som si to nasadené koncertné tempo nemohla dovoliť. Adamko je skvelé bábätko a nemá s tým absolútne žiadny problém.
Aj mamičky – speváčky po pôrode zvyknú zmeniť priority. Ako ste na tom vy?
- Tak ako každá mama. Všetko je podriadené Adamkovi. Možno to vyzerá, že s ním nie sme často, ale prácu si s manželom plánujeme tak, aby sme viac času trávili doma. Desať dní sme možno na koncertoch, ale dvadsať v mesiaci patrí Adamkovi. Možno to vyzerá, že sme plne vyťažení, ale pravda je taká, že akcie bývajú dosť nárazové.
Znie to ale tak, akoby ste ani nespávali…?
- Ja viem, vyzerám hrozne (smiech). Po koncertoch chodíme spať dosť neskoro a malý vstáva už okolo šiestej.
Brávate ho so sebou na koncerty?
- Práveže nie. Na kratšie sa to neoplatí, veď z domu odbehneme na dve hodiny. Na dlhé trasy sme to vyskúšali, ale po štvrtom mesiaci začal zle znášať cestovanie. Dúfali sme, že to bude také cestovateľské dieťa, ale nič z toho nebolo.
Ale to ste si na seba naložili dosť. Koncerty i starostlivosť o malého...
- Bolo by pre mňa oveľa jednoduchšie, keby bol s nami celý čas. Lenže my nemáme okolo seba ten komfort veľkej produkcie, v našich podmienkach môj manžel robí šoféra, zvukára, producenta... Kým som hrala, Adamko bol s mojim manželom, ktorý medzitým zastával všetky povinnosti. Takže aj z toho bol malý nervózny. Od januára to chceme vyskúšať inak. K našej rodine pribalíme aj mamu a skúsime či bude zvládať tie dlhé cesty. Dúfam v to, hoci je to náročné. Už len z Prešova do Martina je niekoľkohodinová cesta. Musíme stíhať termíny a malý nevydrží sedieť v autosedačke tak dlho.
Takže máte v pláne ho na koncertoch aj učiť chodiť?
- Tak toto je ešte ďaleko. Ale pravda je, že tie prvé štyri mesiace s ním na cestách sa mi veľmi páčili. Zle znášam, keď sme od neho dlho preč. Nechcem vyzerať ako nejaká hysterická matka, ale prvé slová či kroky by som chcela zažiť s ním. Na druhej strane, to vieme všetci, z materskej naozaj vyžiť nedá. Môj manžel sa živí tým istým, čím sa živím ja. Máme hypotéky, musíme ich splácať, nemôžem si dovoliť byť iba na materskej.
Ani speváčka sa teda nemôže vyhnúť racionálnym rozhodnutiam. Ako je to s vami – rozhoduje vo vašom živote realita, pred ktorou stojíte, alebo sa necháte uniesť citmi?
- Ani jedno, ani druhé. V mojich rozhodnutiach sa riadim intuíciou. Vypláca sa mi to. Zažila som už aj opačný postoj. Intuícii som nenačúvala a nedopadlo to slávne. Odvtedy robím iba to, z čoho mám dobrý pocit už pri prvej zmienke, na začiatku. No aj ja si prechádzam rôznymi pólmi – od citov k racionalite a opačne. Dokážem byť aj veľmi racionálna, ak si to situácia vyžaduje. Najmä ak okolo seba registrujem afektové situácie. Vtedy sa na to dokážem pozrieť zvonku. Ak to teda nie som práve ja, kto je hysterický (smiech).
V repertoári máte autorské pesničky. Ako sa rodia? Prichádzajú spontánne alebo máte „pracovňu“?
- Nedávno som pozerala jednu českú reláciu s textárom, ktorý tvrdil, že všetky reči o kopaní múzy sú úplný nezmysel. Tvorba textov je práca ako každá iná. Sčasti som mu dala za pravdu. Prvá inšpirácia možno niekedy príde spontánne, ale všetko ostatné musím dotvoriť. Musím si k tomu sadnúť, premýšľať, prepisovať, škrtať, hodnotiť. Potom to zahrám, alebo zaspievam svojmu mužovi. Takto to u mňa funguje. Istým spôsobom je to práca.
Kedy sa vám najľahšie tvorí?
- Keď mi je veľmi smutno. Vtedy si aj slová a aj hudba rýchlejšie nájdu smer. Myslím si, že to tak pociťuje veľa hudobníkov.
Snívali ste niekedy o tom, že vás spev bude živiť? Mali ste či máte nejaký plán B?
- Dlhé roky som chcela byť archeologičkou. Predstavovala som si to veľmi romanticky: objavím nejaké nové pyramídy, hrobky... Nad spevom som začala uvažovať až v šestnástich, keď som videla muzikál Jesus Christ Superstar v Prahe a ja som sa zamilovala. Povedala som si, že chcem spievať, ale nevedela som, či ma to môže živiť. Myslela som to skôr tak, že občas si niekde zaspievam, zahrám, budem si písať vlastné veci... Ale nebola som presvedčená o tom, že sa to stane. Ani som za tým cieľavedomo nešla. Snažila som sa síce dostať na Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne, ale nezobrali ma. A to bola na dlhý čas jediná moja aktivita smerom k profesionálnemu spevu. Keby neprišla SuperStar a nenabralo všetko taký rýchly spád, asi by som sa hudbe nevenovala profesionálne.
Mnohí slovenskí interpreti sa snažia preraziť v zahraničí, v blízkosti veľkých produkcií. Vás nikdy nelákalo sa odsťahovať?
- Tieto ambície mi úplne chýbajú. Mám veľmi rada Slovensko, moju rodinu a mojich priateľov. Toto všetko mi dáva zmysel, rovnako ako to, čo robíme. Ľudia veľmi oceňujú inakosť, všimla som si to na koncertoch v zahraničí. Na festival Bardentreffen v Norimbergu volajú muzikantov zo všetkých kútov Európy. Nikto netušil, kto sme, akú muziku robíme. Tým pádom to nikto dopredu nesúdil. Na náš koncert prišlo vtedy asi tisíc ľudí, čo bolo neuveriteľné. To sa mi na Slovensku ešte nikdy nestalo a myslím si, že ani nestane. Predali sme všetky „cédečká“ a prišlo za mnou niekoľko nadšených ľudí, ktorí napriek tomu, že nerozumeli textom, pochopili odkazy našich pesničiek.
Ako si to vysvetľujete?
- Povedali nám, že cítili niečo slovanské z nášho prejavu. Vtedy som si uvedomila, že sa nemusíme nikam hrnúť. Nemusím spievať po anglicky, nepotrebujem sa dostať do zahraničia. Mňa mrzí práve to, že veľa talentovaných slovenských interpretov sa snaží urobiť pesničky v angličtine, ale tým neprinášajú poslucháčom nič nové. Práve tá naša slovenčina je špeciálna. Pozrite sa na World Music Awards ? Oceňujú tam práve hudobné vplyvy konkrétnej kultúry. Keď niekto spieva po hebrejsky, francúzsky alebo taliansky a ešte k tomu dodá špeciálne nuansy svojho národa, tak vzniká niečo krásne.
Nehrajú vás veľmi v rádiách, nevystupujete v televízii. Nemrzí vás to?
- Nerobím takú hudbu. Keby som robila vyslovene komerčnú muziku, asi by som rádio a televíziu potrebovala a snažila sa tam dostať. Toto nepatrí k mojim ambíciám. Som práveže veľmi šťastná, že sa nám podarilo vyprofilovať. Na náš koncert chodia ľudia, ktorí vedia, čo môžu od nás očakávať. Máme veľmi vnímavé, priateľské a staršie publikum. Ľudia sú ochotní zaplatiť si za lístok, počúvajú, nevyrušujú. Je radosť pre nich hrať.
Ste trémistka?
- Niekedy áno. Napríklad, pred koncertom na Jazzových dňoch v Bratislave som bola úplne vystresovaná. Kapela sa na mňa nahnevala, že to na nich prenášam a neužijú si koncert. Preto je pre mňa dosť oslobodzujúce hrať s Neřež. Posledné štyri roky sme hrali dosť veľa autorskej muziky, a tak si pri nich trochu oddýchnem. Na druhej strane už mi prišla chuť spievať vlastné veci. Takže sa idem nakopnúť do novej tvorby, dokončím album.
Existuje nejaký deň vo vašom živote, ktorý by ste zmazali?
- Nič konkrétne mi nenapadá. Urobila som kopec hlúpostí, boli aj smutné dni, ale zároveň aj veľmi krásne dni. Podľa mňa je to súčasť života, všetko zapadá pekne do seba. Stále sa niekam posúvame, či už dobrým alebo zlým smerom.
Kedy sa cítite najšťastnejšia?
- Bude to úplné klišé, ale zároveň je to najväčšia pravda – s mojim mužom a synom u nás doma.
Vianoce i Silvester sú výnimočné dni. Prajete si pri ich príležitosti niečo konkrétne?
- Chcela by som byť dobrou mamou pre Adamka, vychovať ho tak, aby z neho vyrástol slušný, dobrý a zdravý človek. Je to občas trošku desivé, ten strach, či sa mi to podarí. Prajem si, aby to, čo mám, stále kvitlo ďalej. Vždy som mala pocit, že som požehnaná ľuďmi, ktorých mám okolo seba. Čo sa práce týka, chcela by som konečne dokončiť autorský album. Mal by byť veľmi jednoduchý a čistý, nechcem nič prešpekulované.
Autor: Nina Francelová
