P, ktorý pracuje pod strechou Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice.
Odkiaľ prišiel podnet k tejto tvojej recitátorskej záľube či priamo celoživotnej láske?
- Keď sme sa ešte ako malí žiaci s mojimi troma bratmi doma učili básničky do školy, bola to naša mama, voľakedy tiež výborná recitátorka, ktorá nás ako prvá usmerňovala, skúšala, povzbudzovala. Často však popri svojej práci, domácnosti a mnohých každodenných povinnostiach nemala čas. Mojou trpezlivou a najvďačnejšou poslucháčkou bola stará mama, až do mojej dospelosti. Vždy ma pochválila vetou - no, pekne si to povedala, Evka.
U nás je tradícia recitovania už v základnej škole, dievčatá a chlapci začínajú súťažiť na školských kolách Hviezdoslavovho Kubína - ako si začala ty?
- Začiatky môjho recitovania sa viažu k základnej škole v mojej rodnej Turčianskej Štiavničke. Od prvej triedy som mala skvelých učiteľov manželov Kráľovcov, ktorí možno postrehli u mňa zárodok recitátorského nadania. Veľmi často s nami deťmi organizovali kultúrne programy k rôznym príležitostiam. Tam som aj ja získavala prvé skúsenosti s verejným recitovaním, vystupovaním pred divákmi, zisťovala som, čo je tréma na javisku. A tá zostala, žiaľ, mojou vernou družkou doteraz.
Pamätáš si ešte na svoj prvý úspech?
- Získala som ho pod vedením pána učiteľa Kráľa – bolo to tretie miesto na okrem kole za prednes prózy. Tuším, že to bola ukážka z rozprávky O psíčkovi a mačičke ako piekli tortu. Aj keď som sa zúčastňovala školských kôl v recitovaní v základnej škole pravidelne, nedosahovala som veľké úspechy. Až na strednej ekonomickej škole si ma všimla moja profesorka slovenčiny pani Rišiaňová, ona ma pripravovala na súťaže. Za úryvok z Kukučínovho Neprebudeného som získala druhé miesto na okresnom kole.
Čo treba, aby sa z niekoho stal recitátor?
- Recitátorom sa človek nenarodí, môže sa ním stať, ak dostal do vienka trochu talentu a má možnosť ho ďalej rozvíjať. Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že je dôležitá odborná rada od dospelých. A tá mi dlho chýbala. Do tajov skutočnej práce s umeleckým textom som začala prenikať až v dospelom veku.
Od recitovania so spolužiakmi v triede až na celoslovenskú prehliadku - všeobecne uznávaný Hviezdoslavov Kubín - je cesta iste ďaleká...
- Kým som si mohla osobne zažiť súťažné napätie, súťažnú atmosféru vrcholnej prehliadky umeleckého prednesu na Hviezdoslavovom Kubíne, musela som dospieť. Nielen vekom, ale aj technickou prípravou prednesu. Priučiť sa, čo je to práca s textom, vedieť ho analyzovať, osvojiť si presné využívanie výrazových prostriedkov, učiť sa hľadať významové dôrazy textu, venovať sa tiež teoretickým problémom prednesu. V tom mi podali pomocnú ruku moji skúsenejší kolegovia, vtedy spolupracovníci v Matici slovenskej - Miško Kováč a Jožko Beňovský, môj terajší riaditeľ v literárnom múzeu. Ak som dosiahla zopár celoslovenských úspechov, je to aj ich víťazstvo a zásluha. Pomáhali mi najmä s výberom textu, učili ma ako pracovať s umeleckým slovom.
Vystúpeniu na verejnosti predchádza dôležité hľadanie, výber a príprava textu.
- V prednese je zdanlivo určujúci text, ale recitátor je tvorca, on vsugerúva svoju predstavu poslucháčovi. Do umeleckého prednesu by recitátor mal dať vždy kúsok svojho srdca, bez jeho osobného vkladu text neprenikne k poslucháčovi... Najťažšia práca pre mňa je výber textu, tiež záleží, na akú príležitosť je určený. Súťažný text musí spĺňať určité nároky po obsahovej stránke a zároveň dať možnosť ukázať recitátorove osobné i výrazové danosti. Ak si chcem urobiť oddychovú chvíľku pre seba, siahnem po niečom ľahšom, lyrickom. Iné je, ak vyberám ukážku autora do konkrétneho kultúrneho programu. Môže to byť text, ktorý by som si ináč nevybrala. Pri mojej práci, príprave literárnych programov sa aj to stáva. Ale možno práve vtedy objavím menej známych tvorcov...
Proces odkrývania významu - od myšlienok autora k umeleckému stvárneniu v prednese recitátora - má svoje zákonitosti. Ako si vyberáš „svojho“ spisovateľa, čo musí spĺňať dobrý text, ktorý ťa inšpiruje...
- Aby som mohla osloviť, zaujať poslucháča, text musí v prvom rade osloviť mňa ako interpreta. Spisovateľovým slovom recitátor pôsobí na poslucháča, stimuluje ho k dialógu. Mojou zásadou pri výbere literárneho textu na prednes je jeho dynamickosť, vnútorný pohyb, náboj, impulz, aby sa v ňom niečo dialo, aby v ňom o niečo išlo. Samozrejme, pri výbere prihliadam na svoje schopnosti, temperament, mentalitu. Ďalším krokom je dešifrovanie a prenikanie do významovej štruktúry textu. To, čo robí prednes zrozumiteľným, ale aj pôsobivým, nie je len samostatné slovo, ale tiež tón, intenzita, pauza, modulácia hlasu, tempo, rytmus, celý komplex výrazových prostriedkov. Recitátor musí text autora doplniť o svoj názor a kým ho môže tvorivo sprostredkovať, potrebuje dostatok času a sústredenie.
Ak recitátor dopĺňa autora, máš aj svojich obľúbených?
- Jediného obľúbeného autora ani nemám. Mám rada tvorbu Miroslava Válka, Laca Novomeského, Jána Kostru, Milana Rúfusa, ale aj Janka Kráľa či prózy Martina Kukučína, Janka Jesenského, zo súčasných spisovateľov poviedky Vincenta Šikulu, Dušana Dušeka, poéziu Jána Štrassera. Pri rozhodovaní, či chcem recitovať báseň alebo prózu, je pre mňa určujúci obsah.
Už ako dospelá si sa zúčastňovala súťaží a festivalov umeleckého prednesu. Ktoré svoje osobné úspechy si ako aktívna recitátorka ceníš?
- V prednese som aktívne súťažila iba dve sezóny, v rokoch 1976/1977. No boli to – aj na moje prekvapenie – roky úrodné. Je to už veľmi dávno, no keď sa ma na to pýtaš, mám radosť z dvoch hlavných cien na Festivale umeleckého prednesu revolučnej poézie a prózy v Liptovskom Mikuláši. Recitovala som Drevo sa listom odieva Františka Hrubína a Slovo Miroslava Válka. Vážim si tiež ocenenia na celoslovenskej súťaži žien Vansovej Lomnička. Tam som uspela s poéziou Óda na prácu Pavla Koyša a od Rudolfa Fabryho som recitovala báseň Bratia skál a sestry brál. No a do tretice som zavŕšila svoje účinkovanie s prózou Petra Jilemnického Pole neorané na celoslovenskej súťaži Hviezdoslavov Kubín.
Súčasťou súťaží sú tiež hodnotenia odborníkov, čo si si od nich zobrala – do prednesu či do života...
- Na celoslovenských súťažiach to boli naozaj hodnotné stretnutia so vzácnymi ľuďmi. Žiadna odborná literatúra mi nedala toľko podnetov, informácií o konkrétnej práci s umeleckým textom, ako hodnotiace semináre a rozbory členov poroty. A boli to také renomované osobnosti ako profesori Jozef Mistrík a Ján Findra, režisér Vladimír Rusko, rozhlasový redaktor Ernest Weidler, novinár Ján Kamenistý, básnik Ján Buzássy... No tie najvzácnejšie a najkonkrétnejšie rady mi dali Miško Kováč a Jožko Beňovský, bez ktorých by som sa na tieto vrcholné prehliadky sotva dostala. A čo som si od týchto vzácnych ľudí zobrala? Poznanie, že k básni i poslucháčovi treba pristupovať s pokorou a úctou a tiež, že do prednesu vždy musíš vložiť kúsok seba....
Od svojho recitátorského účinkovania si sa rokmi prepracovala k organizovaniu programov s recitátormi v Kruhu 3 P. Aké to je - hľadať témy, autorov, konkrétne ukážky textov pre úspešných šíriteľov umeleckého prednesu...
- No, ťažké je to! Náročné na čas, na prípravu. Vybrať tému či konkrétneho autora, ktorých chceme predstaviť a čítať, čítať, hľadať. Najprv prvoplánovo, čo ťa zaujme a opäť sa k tomu vrátiť, aj niekoľkokrát. Zistíš, že čo ťa oslovilo včera, nemusí byť to, čo si práve hľadala. Pripraviť scenár a mať zároveň na mysli aj konkrétnych interpretov, ale myslieť tiež na odozvu u poslucháčov. Vždy ma poteší, ak sa nám výsledný tvar programu vydarí. Človek potom zabudne na nepriaznivé chvíľky, ktoré tomu predchádzali, no bez ktorých by posun dopredu asi nebol...
Dvadsať rokov je dlhá doba – na potešenie i únavu. Čo je na recitátoroch v Kruhu pre teba vzácne a inšpirujúce a z čoho sa už veľmi spontánne neraduješ...
- Keď z iniciatívy Miška Kováča a Vierky Peťkovej začal pred dvadsiatimi rokmi písať Kruh 3 P svoju kroniku, nikto z nás iste nepredpokladal, že vydržíme tak dlho aktívne pracovať a rozdávať krásu umeleckého slova. Na kamarátoch - recitátoroch si vážim, že aj v tejto pre kultúru nie najpriaznivejšej dobe majú stále chuť venovať umeleckému prednesu svoj vzácny čas. Cez oživené slovo odovzdávajú myšlienkové posolstvo spisovateľov publiku. Priaznivcom, ktorých sme si za tie roky získali. Vážim si, že si vzájomne všetci prajeme, vzájomne si pomáhame a radíme pri príprave programov... Neradujem sa z toho, že mne tiež pribudli dva krížiky a ubúda mi síl aj invencie. Náš nedávny program Poézia Vianoc sme chystali s recitátormi Kruhu 3 P v predvianočnom čase. K týmto najkrajším sviatkom roka chcem zaželať všetkým ľuďom dobrej vôle ich pokojné prežitie, lásku v srdciach, zdravie, šťastie, aby sa vždy mali na čo tešiť a úspechy v sviatočnom i každodennom živote. Nech nás spája a zušľachťuje poetické i obyčajné ľudské slovo.
VIZITKA
Eva Kalnická pracuje ako odborná pracovníčka, lektorka Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice v Martine. Popri tom je počas dvoch desaťročí nepretržitého pôsobenia martinského združenia recitátorov tiež organizátorskou dušou Kruhu 3 P (priatelia poézie a prózy). Dlhoročne je v širšom kultúrnom povedomí známa ako aktívna úspešná recitátorka. V súčasnosti pôsobí v Kruhu predovšetkým ako dramaturgička, scenáristka a režisérka programov, nepísaná a rešpektovaná vedúca združenia recitátorov.
Ocenenia v umeleckom prednese: Hlavné ceny za prednes poézie, Festival revolučnej poézie a prózy, Liptovský Mikuláš, roky 1976 a 1977; 2. cena za poéziu, Vansovej Lomnička Podolínec, 1976, I. cena za poéziu, Vansovej Lomnička Stará Ľubovňa, 1977; 2. miesto v umeleckom prednese prózy, celoslovenská súťaž Hviezdoslavov Kubín, 1976
Nesúťažné aktivity s umeleckým slovom: Konferovanie programov Veniec víťazov v rámci Slovesných jarí a Scénických žatiev, moderovanie programov Hudobné dedičstvo na Podpolianskych slávnostiach v Detve, konferovanie programov na Turčianskych folklórnych slávnostiach, sprievodné poetické, komentátorské slovo k audiovizuálnym programom Fotoklubu Martin, účinkovanie v programoch organizovaných Literárnym múzeom SNK...
