Chalan z malej dedinky sa presadil vo veľkom futbale

Spomínate si ešte na prvé kontakty s futbalovou loptou?

- Aj keď moji rodičia nemali k futbalu priamy vzťah, ako chalan z Dolnej Súče, dedinky pri Trenčíne, som s kamarátmi od rána do večera naháňal loptu po ulici. Ako šiestaka ma zobrali do športovej triedy TTS Trenčín, kde ma veľa naučil tréner Peter Ančic. Aj vďaka nemu som v dorasteneckom veku prestúpil do Nitry, ktorej mládežníčka liaheň mala vtedy výborný cveng.

Dá sa povedať, že pôsobenie pod Zoborom bolo pre vás bránou do mládežníckych reprezentačných výberov?

- Áno. Dostal som sa do výberu šestnásťročných, ktorý sa prebojoval na ME tejto vekovej kategórie. Nastúpili sme tam proti Španielom, za ktorých chytal Iker Casillas či Čechom, ktorých dirigoval Tomáš Rosický. Pre chalana z malej dedinky zážitok ako hrom.

Spomínali ste, že pre rodičov nebol futbal témou číslo jedna. Neviedli preto svojho syna viac k lepšiemu vzdelaniu ako ku kariére profesionálneho športovca?

- V Trenčíne som sa dostal na športové gymnázium, ale v tom čase tam klub ešte len rozbiehal prácu s mladými. Preto dostala prednosť Nitra a elektrotechnická učňovka. Prakticky tu padlo rozhodnutie, že prioritou je pre mňa futbal. Rodičia však môj postoj pochopili a rešpektovali.

Po troch rokoch ste spod Zobora putovali do Dubnice a ako sedemnásťročný zažili debut v prvej lige. Aký tím stál vtedy na druhej strane ihriska?

- Hrali sme proti Petržalke a zápas skončil remízou 2:2. V Dubnici som zostal päť sezón a môžem povedať, že ma v kariére výrazne posunuli vpred. Od Antona Dragúňa, Jozefa Jankecha, no najmä Stanislava Grigu, ktorý ma viedol i vo výbere do 21 rokov, sa dalo veľa naučiť. Aj prvý reprezentačný štart za áčko som absolvoval ešte ako Dubničan, keď ma Ladislav Jurkemik zobral na turnaj do Japonska.

V roku 2003 prišla ponuka z Dinama Moskva, čo bol a stále je na slovenské pomery veľký transfer. Čo najviac prispelo k tomu, že si mladíka z malého slovenského klubu všimli vo veľkom Rusku?

- V prvom rade asi moje pôsobenie v reprezentácii do 21 rokov. Mužstvo vtedy hralo veľmi solídny futbal a ja som bol jeho kapitánom. Bez spoľahlivých výkonov na klubovej scéne by ma však do reprezentácie nevybrali. Takže všetko so všetkým súvisí.

Bol veľký problém zvyknúť si na Moskvu, ktorá patrí medzi rušné svetové metropoly?

- Asi najťažšie sa mi zvykalo na permanentný hluk. Keď som doma zaspával za oknom bolo ticho a ráno ma zobúdzali vtáky. V Moskve to bol buchot a rachot. Pozitívne ale bolo, že som mohol bývať a stravovať sa v slovenskom dome, čo bol aspoň kúsok domova. Veľa času som trávil aj na tréningovej báze. Bolo to náročné obdobie, no spomínam naň rád. Každému futbalistovi by som prial takúto skúsenosť, pretože ak ju dokáže zvládnuť, veľa získa, a to nielen po športovej stránke. Najviac mi však pomohlo, že druhý a tretí rok už so mnou do Ruska cestovala vtedy priateľka a teraz už manželka Katka.

Potom si vás Stanislav Griga stiahol do Sparty. Ako spätne hodnotíte pôsobenie v Prahe?

- Celú kariéru sa mi vyhýbali zranenia, no Sparta bola výnimkou. Nevyšiel mi tam prvý zápas, a tak som musel čakať na novú šancu. Tá prišla v derby proti Slávii a už to vyzeralo, že budem v základe, ale plány mi prekazilo zranenie kolena. Keď sa blížil môj návrat do zostavy, poslali ma rozohrať do béčka, lenže počas zápasu v drese rezervy som sa zas zranil. Moje pôsobenie v Sparte naozaj nevyšlo.

Následne prišiel prestup do Slovana a zisk majstrovského titulu. Dobrá náplasť na predchádzajúce trápenie?

- V tom čase som zvažoval, či ešte neskúsiť niečo vonku. Záujem mala i Petržalka, ktorá po účinkovaní v Lige majstrov rúbala vysoko. Nakoniec vyhral Slovan a musím priznať, že na klubovej scéne to bolo pre mňa najkrajšie obdobie. V mužstve všetko fungovalo, bol som jeho kapitánom a stáli za nami aj fanúšikovia. Vytvorila sa výborná partia, do ktorej patrili napríklad David Bičík, Mišo Breznaník, Maťo Dobrotka, Otto Szabó, Maťo Ižvolt, Jakub Sylvestr ale aj Martinčan Peťo Struhár. Dodnes sa stále stretávame a vždy u niekoho iného. Táto tradícia začala u mňa a naposledy sme boli pred tromi týždňami za Jakubom Sylvestrom na zápas jeho Norimbergu, v ktorom dokonca strelil gól.

V slovenskej lige ešte nasledovalo pôsobenie v drese Prešova, a potom ste si to nasmerovali do Poľska, kde je futbal veľmi populárny. Čo vám prinieslo pôsobenie u našich severných susedov?

- Polónia Bytom bol na poľské pomery chudobnejší klub a občas tam aj meškali výplaty. No futbal tam robili srdeční a féroví ľudia. Aj mne sa herne veľmi darilo. Škoda len, že mužstvo vypadlo z prvej ligy, a tak moje kroky smerovali do Lubinu. Tam mali nádherný štadión, výbornú infraštruktúru, len nefungovali medziľudské vzťahy. V Poľsku sa mi potvrdilo, že čím skromnejšie prostredie, tým zdravšie vzťahové pomery.

Zatiaľ poslednými zahraničnými zastávkami boli pre vás rakúsky Kapfenberger a maďarský Diósgyőri VTK ...

- Keď som prišiel do Kapfenbergeru, bol so sedembodovou stratou posledný. Dohoda znela tak, že ak sa zachránime, dostanem zmluvu na dva roky. Žiaľ nepodarilo sa, ale zahral som si v Salzburgu či na Austrii a tiež zažil, aké to je, keď v klube ale i mimo štadióna funguje všetko od A po Z a presne platí všetko, na čom sa dohodnete. Diósgyőr bol takou čerešničkou na torte. Klub sídli v Miskolci a na zápasy chodilo v priemere 10-tisíc divákov. Keď k nám pricestoval Ferencvároš, v hľadisku sa tlačilo 15-tisíc po celý duel povzbudzujúcich fanúšikov. Hrať týždeň čo týždeň pred takou kulisou je asi prianím každého futbalistu.

Ďalším snom futbalistu je štart za národný tím a vy ste si ho dokázali splniť. Je štart v reprezentácii výnimočná udalosť?

- Samozrejme, na zrazy som sa vždy tešil. Spomínam najmä na kvalifikáciu MS, keď sme sa pod vedením Dušana Galisa prebojovali až do baráže. V skupine Slovensku žreb prisúdil Portugalsko, a tak som si zahral proti Luisovi Figovi, ale aj Cristianovi Ronaldovi. Dokonca mi dal tréner za úlohu osobne brániť ich vtedajšieho špílmachra Deca. V európskej kvalifikácii sme zas narazili na Anglicko a po zápase sa mi podarilo vymeniť dres s Paulom Scholesom.

V súčasnosti obliekate dres Fomatu, no tiež sa venujete talentovaným futbalistom v prípravke. Znamená to, že v budúcnosti sa plánujete venovať trénerstvu?

- Chcel by som svoje herné skúsenosti, ale aj veci, ktoré ma naučili moji doterajší tréneri, niekomu odovzdať. Postupne si zvyšujem svoju kvalifikáciu a trénerské remeslo ma naozaj láka.

Odbočme od futbalovej témy a prezraďte nám, ako sa rodák z Dolnej Súče usadí v Martine?

- Za všetkým hľadaj ženu, to platí aj v tomto prípade. Moja manželka Katka je totiž z Turca.

Dobre, opýtam sa inak. Kde chalani z Dolnej Súče najčastejšie stretávajú dievčatá z Turca?

- No predsa v Egypte (smiech). Pravda je však taká, že naozaj sme sa stretli v Egypte. Katka tam totiž robila delegátku a ja som sa tam s rodinou vybral na dovolenku. Zaujímavé na celej veci je, že Katka mala ísť po viacerých pracovných mesiacoch strávených v Afrike domov práve v deň, keď sme my prileteli. Lenže kamarátka jej navrhla, aby ešte pár dní zostala a ešte si trochu užila slnka. Keď ju potom poprosila, či by nešla so skupinkou Slovákov na výlet loďou, neodmietla. Členom spomínanej skupinky som bo aj ja.

Takže láska na prvý pohľad?

- Asi áno. Aj z jej aj z mojej strany. Keď som ju na lodi zbadal, bola taká opálená a vystupovala tak suverénne, že mi hneď napadlo, tá baba tu už musí žiť a určite niekoho má. Po chvíli váhania som sa jej ale prihovoril otázkou a odvtedy sme spolu jedenásť rokov. V tejto súvislosti by som však chcel povedať, že Katka mala zaujímavé ponuky robiť delegátku a sprievodkyňu, no všetky hodila za hlavu a odcestovala za mnou do Moskvy, kde som vtedy pôsobil. Obetovala sa pre moju kariéru a pre našu rodinu. Okrem toho, že sa starala o deti, musela zvládnuť sťahovanie vždy, keď som zmenil klub. Takisto deti si museli často zvykať na iné prostredie, jazyk, kamarátov. Manažovala tiež stavbu nášho domu na Lipovci. Ja som ho videl ešte ako hrubú stavbu, a keď ma tam doviedla znovu, bol už hotový. Aj starší syn mal v škole individuálny študijný plán a ona ho počas výjazdov za mnou učila v zahraničí. Katka je veľmi praktická a som veľmi šťastný, že nás osud dal dokopy.